Hra s ľudskými snami a realitou Lucie Kašovej.

(Článok vyšiel pôvodne v časopise Kinečko, www.kinecko.com)

Vysoká škola múzických umení, ako každá dobrá umelecká škola, je okrem iného aj priestorom pre slobodné tvorivé vyjadrenie. Prax nás učí, že príležitosť nakrúcať také filmy, aké chceme, sa po vstupe do profesionálnej sféry zužuje či zaniká. To samozrejme závisí aj od odhodlania absolventa. Výhoda pedagóga na takejto škole je napríklad aj možnosť vidieť filmy, aké by nikde inde nevznikli. Každoročné záverečné skúšky, spojené s premietaním desiatok krátkych filmov a cvičení, vytvárajú niekedy síce kostrbatý, ale rozhodne slobodne tvarovaný obraz sveta, v ktorom žijeme. Je jasné, že filmy, o ktorých hovorím, majú svoje formálne nedostatky, sú predsa súčasťou učenia sa umenia tvorby filmu, no témy, ktoré prinášajú, sú zvolené slobodne a vychádzajú z autentických postojov študenta. Nie je však zriedkavosťou, že pozeráme i filmy, ktoré sú zvládnuté po všetkých stránkach, formálne i obsahovo.

Jeden z takýchto filmov je film Lucie Kašovej Mama. Gabriela. Televízia., ktorý vznikol v poslednom ročníku bakalárskeho štúdia. Hravý dvojportrét povahovo odlišných kamarátok, ktoré sa osamelosť života snažia prekonať zvláštnym druhom tvorivosti – aktívnou účasťou v zábavných televíznych programoch. Je to film urobený starostlivo a s láskou k svojim hrdinom. Lucia film uvádza dôvtipne poskladanou expozíciou. Začína archívnym materiálom – obrazmi televíznych vysielačov – a po titulkovej sekvencii pokračuje akýmsi ľahkým exkurzom do dejín TV vysielania. Celý film rámcuje tajomným chlapíkom na stožiari, ktorý ladí anténu na televíznom vysielači, a tým akoby cestoval v čase – ako hýbe anténou, tak sa menia televízne záznamy. Nasleduje sekvencia, v ktorej sledujeme vyčerpaných, unudených televíznych divákov v súčasnosti. Prepínajú stanice až naďabia na program, kde vystupujú naše dve hrdinky. V relácii o varení varia „šóšku”. A tak akoby z kontextov dejinných a spoločenských prechádzame k Olianne a Gabriele, od veľkolepej prognózy – „...obyvatelia Slovenska budú televíznou obrazovkou spojení s dianím vo vlasti...” sa dostávame do reality budúcnosti (teda našej súčasnosti, k tomu, čo televízia prorokovala vo svojich začiatkoch) a vidíme, že sme napokon spojení akurát tak prívarkom s vajcom. Od pátosu k banalite. Táto sekvencia tematizuje ďalšie dianie, ktoré sa však už dotýka dvoch konkrétnych osudov. Režisérka vo filme navonok mapuje vzťah jednotlivca a televízneho zábavného priemyslu. Ten nám (jednoznačne z finančných dôvodov) vnucuje pocit, že realita na televíznych obrazovkách je zaujímavejšia, pestrejšia a vtipnejšia než život, ktorý naozaj žijeme, a preto ju treba sledovať. Cesta dvoch starnúcich žien, dobrých kamarátok, do televíznych relácií a observácia ich životných situácií však odkrývajú hlbšie myšlienkové plochy: samota existencie, iluzórnosť našich životov, márna snaha o zmenu, túžba po naplnení, možno pofidérne hľadanie zmyslu či hodnoty bytia. Ak by sme zadali takúto tému nášmu susedovi Ulrichovi Seidlovi, isto by sme z kinosály vychádzali ponorení v nihilistickej dezilúzii zo skazenej spoločnosti, ktorá sa hodnotovo vyprázdňuje a smeruje k rozkladu a sebazničeniu. Lucia Kašová však celú situáciu vníma inak. Rozhodne nie opačne, teda priestor televízie pre ňu nie je optimistické východisko z našich životov, a ani s ružovými okuliarmi, že všetko okolo nás je „cool“ a „v pohode“. Pre ňu sa aj televízia môže stať súčasťou tvorivo prežitého života, no iba vtedy, ak sa nestane cieľom, ale nástrojom, v našom prípade napríklad nástrojom rozvíjania kamarátskych vzťahov a spoločne prežitej recesie. Kašová tak akoby hovorila, že to najcennejšie, čo v živote máme, sme my a naše vzťahy s ostatnými. Zakliesneným kdesi v samote vesmíru nám neostáva nič iné, lepšie, než hľadať si cesty k sebe.

Olianna a Gabriela sú prístupom k životu dve rozdielne bytosti. Olianna má rada tarot, prirodzenú krásu, mágiu, teda pláva v akýchsi ezoterických vodách; Gabriela je človek matérie, svoje starnutie sa snaží zastaviť či skôr zakryť mejkapom, plastickou chirurgiou. Tie dve ženy predstavujú akoby nezlučiteľné protipóly, ktoré si však hlboko rozumejú, pretože sa stretávajú v bode samoty blízkej každému človeku. Film nemá výraznú dejovú líniu, je skôr dômyselne vystavanou sériou obrazov, ktoré charakterizujú Oliannu a Gabrielu, ich vzájomné vzťahy a vzťahy k vlastným životom. Režisérka používa rekonštrukčné a inscenačné metódy a previazanosť jednotlivých motívov, presnosť strihových spojení prezrádza buď veľké realizačné šťastie alebo dôkladnú scenáristickú prípravu. Predpokladám, že skôr to druhé. Zaujímavý je spôsob, akým Lucia Kašová scény viaže a vytvára tak kompaktný celok. Niekedy je to asociatívnym strihom, inokedy jednoduchým prirovnaním, napríklad zábery na trasúci sa pohár vody a čeriacu sa vodu v bazéne – táto väzba nenápadne akcentuje rozdielny sociálny status hrdiniek, ten je pre záver filmu dôležitý. Väčšinou ale ide o voľný (v zmysle slobodný) prechod z reality života do reality sna, z reality televízneho príbehu do reality života, a teda, napokon, do reality filmu, ktorý sledujeme. Pri týchto prechodoch vznikajú nové pointy, napríklad keď sa hlavnej hrdinke sníva, že sú v telenovele a hovoria o svojich reálnych snoch, ich divák to skomentuje lakonicky: „To sú sračky, teda…”, čo na jednej strane môže byť autorkiným ironickým komentárom k vlastnej naivisticky uchopenej scéne, ale zároveň to môže byť vôdzka k našej vyhorenosti, necitlivosti k skutočnosti, pretože sme prepálení sledovaním vyhrotených mediálnych emócií. Inak, pri opätovnom pozretí filmu som si všimol ďalšiu nuansu v tejto scéne. Hlavná hrdinka zaspáva pri televízore, kde beží takýto dialóg z naozajstnej telenovely: „Karol, naháňaš mi strach“, (nejaký virtuálny Karol sa vrátil z basy), a potom pokračujeme už v snovej scéne, kde naša hrdinka Gabriela začína replikou o svojom manželovi (volá sa zhodou okolností tiež Karol): „Otrávená som z toho Karola.“ Teda v sne sa zračí realita a naopak, v realite virtualita (povedzme, že tiež ide o synonymum sna). Takto sa Lucia Kašová kontinuálne zahráva s otázkou, čo je to teda realita, kedy žijeme „naozaj“. Mali by sme ostať živí a autentickí, aj keď vstúpime do virtuálneho sveta.

Ak som na začiatku napísal, že film je starostlivo urobený, myslel som tým remeselnú zdatnosť, ktorá sa prejavuje v detaile a jemnosti prevedenia. Týka sa to striedmosti použitých efektov (Viktor Bóža), úsporného, ale hravého strihu (Lucia Kopačková), ktorý podporuje asociatívne rozprávanie, a kameramanskej práce Martina Jurčiho. Kamera je esteticky výrazne štylizovaná. Dekupáž a rámovanie scén prezrádza, že nejde o náhodné udalosti, zároveň však kameraman svojím prístupom nelikviduje autentickosť udalostí, a dokonca i v reportážnych sekvenciách sa snaží zachovávať jednotný štýl. Komponovaná hudba (Gergely Both) prináša do filmu melancholickú emocionalitu, tá je však väčšinou v kontraste k skôr komickému obsahu. To je dôležité, pretože toto stretnutie zabraňuje nevhodnému patetizovaniu témy. Hudba teda vytvára zaujímavý posun vo vnímaní príbehu, ktorý nám kladie otázky spojené s výkladom diela. Hoci pre mňa osobne je tento film opakovaným diváckym zážitkom, má i svoje skryté slabiny. Divák sa nedozvie, prečo sa v názve objavuje slovo MAMA, keďže vzťah režisérky a hlavnej hrdinky nie je vo filme exponovaný. Takisto by príbehu pomohol dôslednejší vhľad do rozdielnych životných situácií žien, tie sú vo filme len čiastočne naznačené. I keď… možno by konkrétnosti z ich životov zabránili vnímať film v nadčasovej rovine. Kašová sa totiž láskavo a chápavo vnára do príbehov svojich hrdiniek, napriek tomu, že nám neprináša veľa konkrétnych informácií. Pracuje s náznakom, s neverbalitou, tajomstvom. Dve postavy, dva odlišné prístupy k životu rozohrávajú v divákovi napokon aj otázky správnosti konania v živote. Pragmatická Gabriela na záver filmu oddychuje s manželom pri bazéne, zatiaľ čo ezoterická Olianna musí sama opravovať svoj dom. Gabriela prihlási dcéru na kasting do reklamy preto, aby si dievčatko zarobilo peniaze a mohlo si kúpiť, čo bude chcieť. Máme pocit, že pragmatizmus a peniaze to zase vyhrali. Prekvapivou pointou, koncom filmu, však autorka hovorí o empatii, ktorá je v dnešnom svete taká potrebná.

MAMA. GABRIELA. TELEVÍZIA.

Réžia: Lucia Kašová

Film vznikol v Ateliéri dokumentárnej tvorby pod pedagogickým vedením Roberta Kirchhoffa a Ingrid Mayerovej.

Trailer k filmu MAMA. GABRIELA. TELEVÍZIA:

Emócia, s akou sa film robí, v ňom i ostane.

Rozhovor s Luciou Kašovou (1983), režisérkou filmu Mama. Gabriela. Televízia.

Lucia, vybrali ste si štúdium dokumentu, čo na to po vyše troch rokoch

hovoríte?

S obdivom sledujem niektorých mojich spolužiakov a ich koncentráciu vo veku, kedy pre mňa bolo dôležitejšie prežívanie ako jeho reflexia. A sledujem aj tých ktorí so sebou bojujú a trápia sa, vyčítajú si že tú koncentráciu nemajú. Pre mňa by určite nemalo zmysel študovať túto školu v dvadsiatich, pre mňa bolo dôležitejšie toho veľa vidieť a zažiť, pochopiť, až potom prišla potreba s tým niečo urobiť, do niečoho to pretaviť. A toto je moja forma.

Keď ste nastúpili do prvého ročníka, natočili ste prvé cvičenia a ja, ako váš pedagóg, som bol spočiatku trochu zaskočený, obával som sa totiž, že máte tendenciu vidieť svet sploštene, a vyjadrovať sa ako propagátorka zjednodušených „právd“. A potom ste v treťom ročníku predviedli, že je to celé naopak a ja teraz obdivujem vašu schopnosť vrstevnatého videnia života. Čo sa stalo?

Nič sa nestalo. Vlastne asi sa stalo. Vždy som bola náchylná k vstrebávaniu právd iných ľudí. Myslím, že to je vedľajší účinok empatie. Myslím, že škola mi dala stabilitu v budovaní kritického myslenia a bola platformou na to, aby som si ho udržala. Predtým som sa snažila ponárať hlboko do pocitov iných ľudí a strácala som hranice seba.

Kde je tá hranica, ako si ju človek uchová?

Korene. Otec mi často vravel, že som ako pierko vo vetre, ktorý ho odnesie kam chce. Sama som to vnímala o niečo pozitívnejšie, cítila som sa ako dieťa v krajine hračiek, keď som mohla čokoľvek chytiť do ruky a hrať sa s tým, pokiaľ ma to bavilo a potom prišla k ďalšej a ďalšej… a potom som pochopila, že si musím nechať narásť korene. To proti čomu som tak dlho bojovala. Uzemniť sa, zaujať postoj, definovať v sebe to, čo je nemenné.

A čo je nemenné? Čo sú tie korene?

To je tá skala, čo všetci v sebe máme. To, čo je našou súčasťou a nemení sa vekom ani okolnosťami. To je veľmi ťažká otázka… ťažko to opísať. Ako keby som predtým nechala veci voľne plynúť, lietať podľa vetra, iná sila, ktorá vplývala na mňa bola hybnou. Teraz som tou hybnou silou ja. Neviem či to dáva zmysel...

Dáva. Je to zaujímavé. Aký bol pôvodný nápad, keď ste pripravovali film Mama, Gabriela, Televízia?

Moja mama a jej kamarátka Gabika začali pravidelne navštevovať televízne súťaže ako účinkujúce. Trvalo to už asi rok predtým, ako sme začali nakrúcať. Z nepochopenia ich pohnútok vznikol zámer natočiť o tom film.

Nepochopenia?

Áno, nikto z nás, z rodiny to nechápal. Prečo majú túto potrebu.

A téma? Čo Vás bavilo sledovať?

Téma bola témou môjho detstva. Vždy sme doma mali zapnutý televízor, bol ako ďalším členom domácnosti. Vypĺňal prázdnotu. Preto, keď som sa odsťahovala z domu, televízor som nikdy nemala. Stal sa pre mňa synonymom vyprázdnených ľudských vzťahov.

Zaujímavé je, že aj keď hovoríte o vyprázdnenosti, z toho filmu to tak nevnímam.

Je to akoby naopak, akoby to tie dve ženy uchopili pozitívne, že do toho televízora vstúpia tvorivo a s radosťou.

Naozaj? Televízia podľa mňa formuje spoločnosť a tieto dve hrdinky sú jej produktom. Produktom jej hodnôt. Dokážu sa na tom zasmiať a mať nadhľad, ale čo by tam ostalo, bez hry a televízie? Skľučujúca samota a realita vlastných rozhodnutí.

No predsa tam ostáva ten ich vzťah…

…áno, ale ten vzťah je to záchranné koleso.

Zaujímavé. Buď viete niečo, čo vo filme nie je, alebo ja si projektujem do filmu niečo, čo tam nie je...

Ja tento zvláštny svet mojej mamy prežívam celý život a jej toxický vzťah s Gabikou počas asi posledných 10 rokov. Čiže asi je toho dosť, čo viem a vo filme to nie je…ale nie je to pravda o každom filme? Dostane sa do neho len zlomok z toho zažitého. Fakt, že spolu vlastnia ezoterické časopisy s názvom Jasnovidka a Liečiteľ sa do filmu nedostali, ani to, že mali prvú bratislavskú veštiareň a kopec iných aktivít, ktoré formovali moje detstvo…

Toxický… to mám napísať do rozhovoru?

Ako chcete, to je váš rozhovor, ja iba odpovedám…

To je tiež zaujímavé. Máte mamu rada?

Samozrejme. Tak ako ju mám rada, tak isto ju nikekedy nenávidím. Dva póly tej istej emócie sa striedajú podľa počasia.

Aha. Je teda tento film aj pokusom o oslobodenie sa, vyrovnanie sa s tým vzťahom? Ak bol, tak očividne nefungoval. Ingrid Mayerová nám v prvom ročníku hovorila, že vždy okolo 3 - 4 roku štúdia príde potreba vyrovnať sa s nezdravými vzťahmi v rodine a všetci točia filmy o rodine. Film je vždy pokusom vyrovnať sa s niečím. A tento film určite tiež. U mňa nie, ja som v tom období točil o včelárovi. Vaše filmy sú starostlivo vymyslené. Týka sa to nielen príbehu, ale aj kamery, zvuku, hudby. Čo vás inšpirovalo, či inšpiruje v estetickom koncipovaní vašich filmov?

Estetika… Ťažko povedať. Všetko, čo v živote vidíte, robíte vás ovplyvňuje. Ovplyvnilo ma, že mám celého Lyncha a Kubricka napozeraného 10 krát dokola. Ovplyvnila ma Beat generation, Poe, Baudelaire, Castaneda, Viktoriánske romány, na ktorých som v dospievaní bola závislá. Ovplyvnilo ma to, že som strávila 7 rokov na cestách po svete. Ak sa pýtate na filmové inšpirácie určite to je Seidl, Herzog, Gandini, Oppenheimer, Jodorowsky, Rossi... Ja som aj kreslila, fotila, hrala, športovala, tancovala, všetko, čomu som venovala pozornosť ma ovplyvnilo… Ale príbehy ma vždy bavili najviac. A bavilo ma vždy počúvať.

To môžem potvrdiť, vy ste málo hovorili. Človek je potom niekedy zneistený tým mlčaním. Raz ste sa ma ale spýtali, kedy vám už poviem, ako sa robí film… A ja som sa na tom zasmial, lebo to sám neviem.

Áno. Ani ja to neviem, ale pamätám si ako strašne som sa trápila, lebo ste mi to nepovedali. Myslím si, že počúvať je pre našu prácu to najdôležitejšie.

Čo teda povedať študentom, ako sa dá dobre stráviť čas na škole, aby to malo zmysel?

Môžem len povedať ako som to zažila ja: od detstva som sa venovala podľa mojich rodičov zbytočným veciam - čítala som veľa, počúvala som veľa príbehov, zisťovala som motívy a dôvody prečo sú veci tak ako sú, rýpala som sa v nich, kým som nedošla na koreň veci. Trápili ma genocídy v Afrike a Platónové tiene v jaskyni. No, a potom to všetko začalo dávať zmysel. A čo má na škole zmysel? Mám pocit, že vo veľa prípadoch chýba koncentrácia. Stále viac mi umenie pripomína šport, na to, aby ho človek mohol robiť profesionálne, musí veľa obetovať a ak chce byť najlepší, všetko ostatné musí ísť bokom. Je to veľa práce, ktorá ale má tešiť, nemá to byť utrpenie, ale radosť. Lebo tá istá emócia, s akou sa film robí, v ňom i ostane.

A čo vám pomáha pri štúdiu?

Myslím, že u režiséra je to súhrn schopností empatie, analytického myslenia, citu, výber témy, ktorá rezonuje vo vnútri, výber správneho štábu, ktorý cíti rovnako, mentora, ktorých je na škole neúrekom a potom už len veľa práce a neprespaných nocí.

HOWG