Film pre rodičov Richarda Nichtu

(Článok vyšiel pôvodne v časopise Kinečko, www.kinecko.com)

Urbánna či skôr fakultná legenda hovorí, že v prvých rokoch štúdia si študent filmu prejde procesom vyrovnávania sa so svojou rodinou, procesom preskúmania vlastnej identity. K tomu len toľko, že je to pravda, i keď nie pravidlo. Áno, takmer v každom ročníku sa objaví niekto, kto nakrúca o svojom otcovi, matke, sestre, dedovi. Niekto to robí s radosťou, iný so zvedavosťou a ďalší s bolesťou. Nie je to však jav dnešných čias, o svojej rodine nakrúcal na škole ešte pred pádom komunistického režimu napríklad Mišo Suchý (filmové cvičenia Nedeľa, Obed u mamy) a zberné portrétovanie vlastnej rodiny sa stalo jeho celoživotnou náplňou. Je to v poriadku – štúdium na našej škole nie je postavené len ako učenie sa filmovému remeslu a technike, ale aj ako priestor, ktorý umožňuje osobnostné zrenie. Skúmanie problematických vzťahov vo vlastnej rodine k tomu patrí. Filmové dielo a predovšetkým proces jeho tvorby sa tak niekedy mení na nástroj akejsi autoterapie, ktorý v lepšom prípade môže poslúžiť v podobnom zmysle nielen tvorcovi, ale i divákovi.

To by mohol byť aj prípad filmu Bordel v hlave. Richard Nichta využil prácu na svojom bakalárskom projekte na to, aby sa pokúsil rozseknúť traumatizujúci uzol svojho života. Film exponuje výrokom: „Nikdy som sa s otcom poriadne neporozprával a mám už pocit, že sa z toho zbláznim.“ Tým nás uvádza do témy a my intuitívne tušíme, koľká bije.

Film je pokusom o hlasné pomenovanie zložitého, azda i nefunkčného vzťahu s nebohým otcom, pokusom o nájdenie katarzného momentu, ktorý by oslobodil autora z blokujúcich rodinných konštelácií. Jeho dej nám vzdialene pripomína príbehy hraných filmov o útekoch do prírody s cieľom vyriešiť akýsi problém (Záhrada, Proti prírode, Antikrist…). Nichta sa aj s kamerou a mikrofónom odtrepe na odľahlú chalupu, aby mal čas na seba a svoj problém, aby mal priestor vyrozprávať sa, nájsť úľavu, riešenie. Napriek téme, v ktorej sa rečnenie akosi očakáva, nejde o film postavený len na slove. Jadro otcovsko – synovského konfliktu je ukryté v náznakovitých výpovediach, v nedopovedaných vetách. Dôležitú úlohu hrá krajina, počasie a situácie, ktoré zdôrazňujú sebareflexnú rovinu filmu. Nichta si vybral neľahkú úlohu: pracoval bez štábu, kameru otočil na seba a film je tak vlastne autoportrétom. Okrem režiséra v ňom nik iný nevystupuje. Zároveň sa snaží o kinematografický prístup: obrazová a strihová rovina vylučuje náhodnosť či tvorivú neistotu. Nichta schováva pre diváka fakt, že je i kameramanom filmu, eliminuje prvoplánovú surovú autentickosť „rozdrncanej“ kamery, ale aj „selfie“ model snímania seba, nepracuje s prvkami, ktoré by spôsob snímania scudzili, resp. vysvetlili. Tvorivým prístupom skôr podporuje konvencie hraného filmu.

Aby svoju úlohu porozprávať osobný príbeh Nichta zvládol, uskutočňuje so sebou sériu monológov v naaranžovaných záberoch na dané témy. Je zrejmé, že sa snaží pracovať so sebou experimentálne, provokovať sa tak, aby sám zabudol na kameru, ktorú si na seba aj sám nastražil. Niekedy sa snaží iba spomenúť na otca, prerozprávať príhodu, inokedy číta úryvok z námetu na film alebo sa podrobuje akejsi dialogickej psychodráme, v ktorej vystupuje v dvojitej úlohe moderátora a seba. Útržkovité rozprávanie je prekladané prácami okolo domu (rúbanie dreva, lepenie okna, zapaľovanie svetla…), ktoré však nie sú len obrazmi nevyhnutnej práce, ale nenápadne v divákovi sprítomňujú pocity uväznenia, samoty či bezmocnej zúrivosti.

Voľba týchto tvorivých prvkov prináša pre diváka podvedomý rozpor a pre niektorých dokonca znedôveryhodňuje výpoveď. Je režisérova túžba po vyriešení autentická alebo ide len o potrebu zobraziť sa ako terorizovaná obeť a nutkanie pýtať si súcit u diváka? Tieto otázky sa pri sledovaní filmu môžu vynoriť, no pre mňa osobne bol autorov nepokoj, bezradnosť či nervozita z prítomnosti kamery autentickým prejavom človeka v danej situácii. Z hľadiska tvorivých riešení, dokonca práce s nehercom (v tomto prípade so sebou samým, haha) je Nichtov film inšpiratívna „podívaná“.

Richard Nichta v rozprávaní sleduje linku odpúšťania alebo skôr zmierovania sa. Jeho neodbytná túžba získať rešpekt otca ostala po jeho smrti nenaplnená, dlho mu kalila zrak a znemožňovala tak pochopiť otcov život. Vo filme sa pomaly rozpúšťa a premieňa na akceptáciu stavu a najmä empatiu k mame, ktorú Nichta napokon objaví vo svojom zornom poli.

Film Bordel v hlave prináša kvalitný myšlienkový pôdorys pre diváka, ktorý sa stáva účastníkom trápenia, ale aj premeny, možno vyslobodenia. Môžeme si vybrať: vcítiť sa do syna, matky alebo do otca. Predovšetkým však môžeme sledovať, aké celoživotné utrpenie vznikne v nezdravých rodinných vzťahoch.

Bordel v Hlave

réžia: Richard Nichta,

Film vznikol v Ateliéri dokumentárnej tvorby pod pedagogickým vedením Jaroslava Vojteka a Ingrid Mayerovej.

Tu si môžete pozrieť film BORDEL V HLAVE

Rozhovor s Richardom Nichtom (RN), študentom 4. ročníka v Ateliéri dokumentárnej tvorby FTF VŠMU a režisérom filmu Bordel v hlave.

Marek Šulík: Rišo, aká bola vaša cesta k dokumentárnemu filmu? Ak sa nemýlim, pôvodne ste študovali psychológiu.

RN: Áno, pôvodne som študoval psychológiu, i keď štúdiom by som to úplne nenazval. Po prvom semestri som školu opustil a v tom čase som už mal informácie od kamaráta o dokumentárnej tvorbe. Nevedel som o dokumente takmer nič, no rád som nakrúcal, ešte radšej strihal videá a začínal som sa zaujímať aj o hudbu. Dokumentárna réžia bol pre mňa zaujímavo znejúci odbor a ďalší pokus o nájdenie akejsi cesty do budúcna.

MŠ: Vidíte v tých odboroch nejakú spojitosť? Vaša doterajšia cesta, ktorá vyvrcholila prácou na autoportréte, bola neistá. Akoby ste hľadali témy, motali sa v nejakom kruhu a napokon ste sa rozhodli upratať filmom vlastné problematické skúsenosti.

RN: Samozrejme ten prienik disciplín tam je. Vždy ma bavilo hĺbať v ľudských pocitoch a medziľudských aférach. A tak trochu som mal potešenie, ak sa mi človek otvoril a hovoril o citlivom probléme alebo zážitku. Sám som však dlhodobo pociťoval, že toho nie som schopný tak, ako by som si prial. Bol som unavený z neschopnosti nakrútiť film, ktorý by bol silný v zmysle emócie alebo úprimnosti a nosil som v sebe tému, ktorá sa mi zdala ako vhodný kandidát. Chcel som, aby mal film a jeho tvorba citeľný dopad na môj život. Preto som sa rozhodol nakrútiť autoportrét.

MŠ: Čiže ten film bol skôr pokusom o autoterapiu?

RN: Do istej miery, ale úplne som sa tak nad tým nezamýšľal. V poznámkach pred literárnou prípravou témy filmu som si napísal, že kompasom k téme má byť strach. A neviem, či som sa bál niečoho viac ako konfrontácie seba s témou otca. Možno to bude znieť trochu naivne, ale zdalo sa mi, že ak prekonám toto, bude zo mňa silnejší človek.

MŠ: Zo skúsenosti viem, že pracovať na osobnom filme je tá najnevďačnejšia disciplína. Autor sa musí odhaliť a zároveň si musí zachovať odstup. Ako ste sa cítili, keď ste na seba otočili kameru, keď ste sa vlastne donútili robiť úplne neprirodzené veci, hovoriť o svojich problémoch nahlas a pritom sám so sebou?

RN: Keď som na seba prvýkrát otočil kameru, bolo to ešte minimálne mesiac predtým, ako som šiel nakrúcať film o sebe. Chcel som vedieť, aké to je, keď sa zaznamenávam na kameru počas toho, ako sa cítim nepríjemne alebo som smutný. Sedel som ticho na posteli,pred sebou som mal starú kameru od sestry a potom som sa rozplakal. Vôbec som nechápal, čo sa deje a také bolo vlastne celé nakrúcanie. Nenazval by som to príjemnou skúsenosťou, no rozhodne zaujímavou. A čo sa týka odstupu od filmu, to vo mne vytváralo priam schizofrenický stav. Pocit akéhosi uvoľnenia z toho, že o svojom probléme rozprávam neprichádzal instantne. Bol to proces spojený s tým, že som sa na to spätne pozeral v strižni a ďalej pracoval s materiálom.

MŠ: Vo filme sa vlastne nedozvieme meritum veci. Samotný konflikt je predovšetkým v rovine diváckych dohadov, my sme účastníci toho, ako sa s tým tajomstvom snažíte vysporiadať vy. Prečo? Je to zámer alebo náhoda? Nepomohlo by vám, ak by ste sa pokúsili rozkryť práve psychologické pozadie traumy? Na druhej strane musím dodať, že pre mňa bol ten film zaujímavý práve tým, že ste ten stav zovšeobecnili, akoby ste vlastne hovorili o tom, čo môžu spôsobiť traumy potomkom, bez toho, aby ste to konkretizovali. Diváka ste nezaťažovali detailami „sporu“.

RN: Toto bolo zaujímavé odsledovanie, ktoré som prvýkrát počul až od vás. Práve tá absencia detailov umožňuje divákovi možno jednoduchší spôsob projekcie na svoj vlastný život. Vyhýbať sa detailom však nebol zámer filmu. Je pre mňa celkom zaujímavé sledovať, ako ľudia vnímajú tajuplnosť konca filmu. Pravda je taká, že problém s otcom nevyplýval z jedného konkrétneho neodpustiteľného činu. Vo filme na samote som zo seba strašne chcel dostať von moment a spomienku, kedy môj otec strašne nakričal na mamu, ale z nejakého dôvodu mi to prišlo nefér a kruté. Prišlo mi ho ľúto. Možno aj toto moje rozhodnutie prispelo k tomu, že film je postavený na nejakom väčšom tajomstve.

MŠ: Viem, že porovnávať film s procesom terapie môže byť nemiestne, tu sa to však priamo núka. Aj v tej terapii je pochopenie, prijatie a odpustenie dôležitý krok, ktorý pomáha oslobodiť sa od traumatického zážitku. Ale možno sa mýlim a len tu amatérsky mudrujem. Ak ste zaťali do čohosi živého, nemalo to prejsť aj ďalším etapami?

RN: Popravde, neviem to úplne zhodnotiť. Ďalším krokom bol pre mňa rozhovor s mamou, čo mi opäť o kúsok pomohlo. Mám pocit, ak to nazveme terapiou, že to stále pokračuje, ale cítim, že nelipnem na pocitoch hnevu tak, ako v minulosti. Nie som terapeut a stavil som na to, že problému, ktorý sa má vyriešiť alebo byť pochopený, treba vykopnúť dvere úprimnosťou. Som chaotický človek a zdá sa mi, že podľa toho tak riešim aj tento problém.

MŠ: Existuje také vtipné „rčení“ u nás v Ateliéri (ale myslím, že sa to týka aj iných škôl), že nezanedbateľné množstvo študentov si do tretieho ročníka potrebuje usporiadať vzťahy s rodinou a nakrútiť o tom film. Niekedy tie filmy vznikajú z hnevu, z túžby sa s niečim vyrovnať, ale máme aj filmy, ktoré nie sú traumatizujúce, ale radostné. Každopádne, akoby sa tým psychomagickým aktom (musíme spomenúť aj Jodorowského, aby mal Robo Kirchhoff radosť) niečo zmenilo a konečne sa dá rozmýšľať aj nad niečím iným. Zahodiť železnú guľu z nohy. Ako sa v tomto zmysle máte vy?

RN: V súčasnosti cítim potrebu a hľadám cestu, ako nakrútiť film, ktorý by prispel k zlepšeniu spoločnosti, menej spätý s mojím životom a menej introspektívny.

MŠ: Chcete byť osožný svetu?

RN: Zdá sa mi to byť ďalším prirodzeným krokom. Čiže určite áno.

MŠ: Váš film bol prijatý na skúškach trochu rozporuplne. Niektorí diváci mali problém s presvedčivosťou toho, čo tam prežívate. Aké máte reakcie vy?

RN: Rovnako rozporuplné. Ale väčšinou nebol problém s presvedčivosťou.

MŠ: A s čím?

RN: Práve s tým, že sa to niekomu nezdalo dostatočne konkrétne alebo že finále filmu je tajomstvom.

MŠ: Mali ste nejaké inšpiračné zdroje? Mne to vzdialene pripomínalo Antikrista od Lars von Triera. Tiež sa tam trepali na odľahlú chatu a potom sa trápili.

RN: Dostal som odporúčanie, že si mám pozrieť film Arirang od Kim-ki duka, ale vaša asociácia s Antikristom sa mi páči viac, i keď to nebol inšpiračný zdroj. Ten odchod na samotu je už určitý archetypálny motív. A prakticky to limituje možnosť úteku od seba samého.

MŠ: Myslím si, že filmy, ktoré sa snažia analyzovať vzťahy medzi ľuďmi aj z hľadiska psychický potrieb či prežitých tráum, sú dnes veľmi dôležité. Rozpad (či premena?) rôznych inštitúcií a takzvaných autorít (od cirkvi, cez rodinu po štát) je fenomén, ktorý vytvára v ľuďoch neistotu. A tie rodinné vzťahy a istoty sú pre človeka tie najdôležitejšie, bez nich prežije veľmi ťažko. Tieto filmy nás vlastne učia postaviť sa rôznym problémom vo sfére žitia, a ak sa podaria, tak umožnia divákovi prežiť katarziu aj vo vzťahu k vlastnému životu. Preto si myslím, že aj introspektívne filmy sú osožné svetu! Čiže odteraz už iba komédie?

RN: Haha. To asi nie, môj nový kompas je iritácia. Prinajlepšom to bude tragikomédia.

HOWG