O ambivalentnom charaktere vecí Kataríny Jonisovej.
Filmy Kataríny Jonisovej sú ako jej autorka - tiché a nenápadné spôsobom rozprávania, tie posledné akoby až asketické, ale určite plné inšpiratívnych pozorovaní. Katarína sa naučila používať médium filmu ako priestor na osobné uvažovanie o svete a ľuďoch, o ich priam existenciálnych problémoch. Odkrýva témy, ktoré sa bytostne dotýkajú každého z nás - potrebuje sa k nim priblížiť, preskúmať. Je možné, že to pôsobí upokojujúco pre ňu, ako autorku, prieskumníčku, určite však aj pre diváka. Ide jej teda na prvom mieste o proces poznávania - a tvorba filmu je pre ňu vhodným nástrojom. Strach, konečnosť, hľadanie šťastia, či vyrovnanosti - o týchto veciach hovorí bez pátosu, s jemným vtipom a zároveň s empatiou.Tak ako niektorí jej hrdinovia, aj Katarína stojí na okraji. Na okraji aktuálnych tematických trendov, myšlienkových schém a angažovaností. Ako sa dnes vraví - ide si svoje. Neuniká však do priestorov osobných pocitov a nežije v izolácii. Postoj mimo prúdu jej dáva skôr odstup od témy, od aktuálneho diania a tak divákovi ponúka nadčasovosť svojej reflexie. Odstup nie je v tomto prípade nadhľad, teda - nie je to povýšenecký postoj. Z Kataríniných filmov vnímame skôr akúsi láskavú existenčnú spoluúčasť na živote svojich hrdinov. Či už ide o muža, ktorý sa bráni starnutiu, o požiarnika, sledujúceho dav ľudí na motivačnej šou, alebo o dvoch autentických mestských turistov, ktorí s detským nadšením a radosťou objavujú banálnu realitu mesta. Dokonca i publicistické zadanie Hudba pre ohňostroj (žiaľ nie úplne finalizované), realizovala s osobným záujmom/starosťou o otázky ekológie. Vďaka rámovaniu filmu úvahou Ladislava Kováča o hodnote ľudstva, ktorá „spočíva v jeho časnosti“, a vďaka hudobnému motívu G. F. Händla premenila angažovaný tvar na priestor meditácie o zlyhaní človeka a o blížiacom sa konci civilizácie, na ktorý hľadí s fascináciou, obdivom, ale i s akousi vďakou za to, že môže byť pozorovateľkou života. Ak by som parafrázoval jej slová, Katarína neberie život krvilačne vážne a je v nej veľa smiechu.
Rozhovor s Katarínou Jonisovou, študentkou 3. ročníka v Ateliéri dokumentárnej tvorby FTF VŠMU. Počas štúdia nakrútila filmy a cvičenia Mlčanie (2018), Ulita (2018), Babie leto (2018), Požiarne hlásenie (2019), Hľadám stopu slona (2019), Hudba pre ohňostroj (2020). Momentálne pracuje na bakalárskom projekte s názvom Titanic.
Marek Šulík: Ako prežívate karanténu ?
Katarína Jonisová: Chodím sa prechádzať na cintorín. Tam veľa ľudí nestretnete. Pokúšam sa to so sebou vydržať. Uvažujem, že budem musieť zohľadniť túto situáciu aj vo filme, keďže natáčam v ústave pre ľudí s mentálnou inakosťou. Pokúšam sa byť s nimi - nahrávam si naše rozhovory cez telefón. Ktovie, možno to prinesie nejaké zaujímavé formálne riešenia. Ale uvedomujem si, že toto nie sú reálne problémy. Mnohí sa ocitli na prahu existenčnej krízy, mnoho ľudí skrachuje. I keď je to veľká príležitosť, aby sme pod tlakom tej krízy prehodnotili doterajší spôsob života.
Myslíte Váš spôsob života? Ako konkrétne?
Myslím vo všeobecnosti. Je to veľká príležitosť k uskromneniu sa, odopretiu si pozemských pôžitkov, cestovania a nadštandardnej zábavy. Môže nás to podnietiť, aby sme trávili viac času spolu. Zároveň sa už vlády nemôžu vyhovárať, že je ťažké riešiť ekologické problémy, keď v čase pandémie dokážu radikálne obmedziť chod spoločnosti. Na mňa konkrétne to má vplyv, že sa paradoxne cítim pokojnejšie. Mám menej rozptylov. Obyčajne veľmi hlučné myšlienky sa stali viac zrozumiteľnými. (Dodatok po troch týždňoch od uskutočnenia rozhovoru. Katarína píše: Ja som z tej izolácie najskôr bola nadšená a sústredenejšia než kedykoľvek pred tým, ale začínam sa cykliť aj v činnostiach, ktoré mi zo začiatku robili radosť. Väčšinou z toho dokážem vyviaznuť až vtedy, keď si určím čo i len malé ciele. A keď ich splním, tak vtedy viem, že ten deň mal zmysel.)
Ako ste prišli na ten nápad, že sa prihlásite na štúdium dokumentárneho filmu?
Dúfala som, že sa tejto otázke vyhnem. Pýtali ste sa nás to na našej prvej hodine a na mňa ste pozabudli, tak som si vtedy vydýchla. Keď tak nad tým spätne uvažujem, tak po skončení strednej školy som sa prihlásila veľmi bezhlavo na prekladateľstvo angličtina a ruštiny. Tak trochu som tušila, že na štúdium jazykov nemám talent, ani rétorické zdatnosti. V tom čase som mala priateľa, ktorý študoval filmovú teóriu a skrz neho som začala vnímať film. Viem, že na dokumentárnom filme ma vtedy bavila úprimnosť a surovosť, že realita prináša veci, ktoré nedokážeme napísať.
Aké dokumentárne filmy ste poznali?
Viem, že sa mi vtedy páčil zberný film ako žáner, cinema direct, Wisemanove filmy. Veľmi mi učarovali Ágnes Varda a Werner Herzog.
Mlčanie (2018), cvičenie Kataríny Jonisovej na tému Postup práce:
Ja si myslím, že jedným z dobrých predpokladov pre autora dokumentárnych filmov je schopnosť komunikovať s okolím, istá miera extrovertnosti. Vy skôr utiahnutý človek. Mýlim sa?
Nemýlite sa, naozaj som skôr introvertnejší typ človeka. I keď v niektorých situáciách to môže byť výhodou. Ľudia, s ktorými som zatiaľ pracovala, teda ten bežný človek, má zo mňa rovnaký strach ako ja z neho. Potom sa to nejako zázračne prelomí keď ich zrazu niekto počúva. Dodáva im to pocit, že sú potrební. Túžia byť vypočutí. I keď teraz trochu generalizujem, ale väčšinou sú to teda ľudia, čo robia nenápadné práce, ľudia na periférii.
Je pre Vás ťažké niekoho osloviť na spoluprácu? Doteraz mám z toho hrôzu, i keď ten prvý kontakt nie je väčšinou problematický. Problémom je zotrvať, vrátiť sa na to miesto, za tým človekom, konfrontovať ho aj s témami, ktoré sa ho hlboko dotýkajú. Baví ma to prekonávať. Vlastne je to v niečom terapeutické, keď svoju pozornosť obrátite mimo seba.
Zaujíma ma spôsob, akým si hľadáte tému. Čo je tým magnetom pre Vás? Už ste teda povedali, že Vás zaujímajú ľudia na periférii. Prečo práve tam?
Väčšinou sú to dva princípy, buď nájdem človeka, ktorý ma zaujíma a snažím sa hľadať tému v ňom, alebo mám nejakú všeobjímajúcu myšlienku, koncept, ktorý sa snažím naplniť. Väčšinou sa mi osvedčilo, že ten druhý princíp je spravidla ťažší a vedie ma čoraz k väčšej neistote, vtedy tápem. I keď - ktovie, asi nejestvuje platný vzorec, je to prípad od prípadu. A tí ľudia z periférie, je to pre mňa zdroj inšpirácie pre svoj vlastný život, návod ako prežiť. Nezaoberať sa tak spoločenskými nárokmi, žiť z mála a pri tom robiť svoju prácu dôsledne, bez nároku na uznanie.
Prečo si myslíte, že práve ľudia na periférii sú zdrojom inšpirácie? Nie je to len nejaká mantra? Nie je to tak, že s týmito ľuďmi sa ľahšie pracuje? Ten človek, ktorý viedol semináre k zlepšeniu života z filmu Požiarne hlásenie, bol napríklad hneď tvrdší oriešok na komunikáciu, nie?
V prípade Andyho Winsona (pozn.: Andy Winson je motivačný kouč. Film Požiarne hlásenie, ktorý zachytáva situácie z jeho tréningu, vznikol ako cvičenie na reportáž.), ktorý vedie semináre, som nemala zámer študovať jeho osobu. Film bol len akousi štúdiou masového správania, i keď nie veľmi vydarenou. Na začiatku bola ambícia, dostať sa k nemu bližšie, no v konečnom dôsledku som si uvedomila, že by bolo potrebné dlhé časové obdobie aby som nahliadla za jeho "masku". Ale viem, že ma to vtedy neskutočne vyčerpávalo. Nerada natáčam o človeku, keď je nám obom jasné, že naše pohľady na svet sa radikálne odlišujú. Súhlasím, že s ľuďmi na periférii sa pracuje jednoduchšie, asi pre to nemám zdôvodnenie, proste ma to priťahuje.
Skúste to pomenovať. Ťažko sa na to odpovedá, aby to neznelo triviálne. Možno preto, lebo život neberú tak krvilačne vážne, je v tom veľa smiechu, ale často to obsahuje aj veľmi neveselý až tragický rozmer.
Vedeli by ste konkrétne povedať ako sa vy "zrkadlíte" vo svojich filmoch?
V Babom lete som sa asi potrebovala vyrovnať s témou starnutia a pominuteľnosti, i keď tá moja motivácia tam asi nie je čitateľná. No našla som človeka, ktorý túto existenciálnu krízu intenzívne rieši. V tom období som veľa čítala Camusa a Frankla, čo nadväzuje na film Požiarne hlásenie, z prostredia motivačných tréningov. Ľudí tu "učia" ako sa stať bohatými a šťastnými. Najskôr som hľadala miesto, kde sa objaví istá miera existenciálnej frustrácie. Mám pocit, že tí ľudia, ktorí navštevujú tieto tréningy nehľadajú nič iné, len ako ukotviť seba samého vo svete, potrebujú dať životu vyšší zmysel. Preto mi to v niečom prišlo sympatické, i keď ten spôsob je strašidelný. Poslednému film, Hľadám stopu slona, prechádzalo tápanie pri hľadaní témy a vhodnej formy. Pôvodne som vychádzala z mojej frustrácie z odklonu od prírody, asi som bola unavená zo života v meste. Veľmi mi vtedy pomohol český botanik Jiří Sádlo. Dalo mi to poznatok, že všetky veci môžu mať ambivalentný charakter, aj to mesto nie je pre krajinu tak zhubné, ako vyzerá. Mám pocit, že sa to tam tak trochu odtlačilo.
Babie leto (2018), cvičenie Kataríny Jonisovej na tému Portrét človeka:
Ja mám niekedy pocit, že tento druh umenia, ktorý pestujeme v Ateliéri, dokumentárnej tvorby je odkázaný na totálnu okrajovosť. Vlastne to v tej záľahe video obsahu takmer nikoho nezaujíma, divácky rezonuje pár - zväčša politicky ladených tém, alebo cestopisných filmov. Vy si čo myslíte, načo nám je dokumentárny film? A nebol vždy tak trochu na okraji? Neviem. Možno máme len problém so sebapropagáciou, nevieme ten obsah správne doručiť. Ťažko sa mi o tom rozpráva, keďže som ešte na škole. Je to také bezpečné územie. Počas štúdia môžeme naše filmy poslať na festivaly, kde to uvidí len malé množstvo ľudí. Tá sieť mi príde ako výborný spôsob. Väčšinou to tak robia študenti, ktorých film má ambíciu mať celospoločenský dosah. Neviem, či som odpovedala na otázku.
Neodpovedala. Načo nám je dokumentárny film? Alebo skôr: načo Vám je dokumentárny film?
Možno to súvisí s tým, že vlastne strašne málo toho o sebe vieme. A práve toto poznanie nám dokumentárny film prehlbuje. Umožňuje nám sledovať niektoré archetypálne vzorce správania v čase. Tá okrajovosť je možno spojená s tým, že o sebe nechceme toľko vedieť. Je to spravidla bolestivé vidieť sa v zrkadle. Možno sú to len moje domnienky. Rovnako bolestivý môže byť aj proces tvorby, kedy je človek konfrontovaný s vlastnými postojmi, neduhmi a démonmi. Tiež toho o sebe viem pramálo, ale baví ma to spoznávať a odkrývať.
Už ste tretí rok na VŠMU. Máte nejaké doporučenie, pre tých, ktorí prídu študovať v ďalšom roku? Čo by im pomoholo, čo pomohlo Vám?
Mne pomohlo, keď som začala viac čítať. Asi nestačí len pozerať filmy. Zároveň je dobré cibriť si literárne schopnosti, písať si, keď len drobné postrehy z každodennosti, útržky z náhodných rozhovorov, svoje vlastné myšlienkové pochody, čokoľvek..
Keď odpovedáte na položenú otázku, trvá to strašne dlho, približne 20 - 30 minút. Čím to je?
Musím na to odpovedať? Nemusia všetci vedieť, že mám roztekanú pozornosť a problém s písaním.
Katarína Jonisová pri nakrúcaní filmu Titanic:
howgh