O zúfalstve v strižni so strihačom Martinom Pigom
Dnes sa netradične nebudem rozprávať s študentom Ateliéru dokumentránej tvorby. Martin Piga je strihač, študuje v Ateliéri strihovej skladby. Práca na dokumentárnych filmoch je často časovo a energeticky náročná, napriek scenáristickej príprave sa pri nakrúcaní vždy objavia nové momenty, ktoré sú relevantné vo vzťahu k zvolenej téme a nakrúteného materiálu je tak napokon násobne viac, ako býva zvykom pri hranej tvorbe. Pôvodný koncept filmu sa často reviduje, hľadá sa nový tvar diela. Práve v tej chvíli sa strihač môže stať dôležitým partnerom režiséra, spoluautorom výsledného tvaru. Martin je jeden z tých strihačov, ktorý kontinuálne každý rok pracuje okrem hraných filmov a cvičení aj na dokumentoch. Venuje im veľa času a jeho zaujatie a ochota neúnavne hľadať optimálny finálny tvar sa napokon aj prejaví na výsledku.
Rozhovor so strihačom Martinom Pigom sa uskutočnil cez čet a po jeho uskutočnení prispela otázkami aj Viera Čákanyová.
M.Š.: Pokiaľ viem, na VŠMU si sa dostal až na tretí pokus. Ale predtým si mal skúsenosť s filmom, študoval si na filmovej strednej škole. Je to teda výhoda?
M.P.: Ja som sa na strednej škole dosť hľadal. Najprv som študoval animáciu. Nevedel som, čomu sa chcem v budúcnosti venovať. Od malička som sa venoval BMX bicyklovaniu a v tom období pre mňa nič iné neexistovalo. Zvrat nastal až po úraze kolena, ktorý ma odpísal na dlhú dobu. Mal som vtedy 18 - 19 rokov. Nikdy som nebol dobrý študent a to sa odrazilo aj na prijímacích pohovoroch na vysokú školu. Samozrejme, neúspech ma na nejakú dobu odradil. Stagnoval som, motal som sa kade - tade, jazdil som na bicykli. Stále som však udržiaval kontakt so spolužiakmi zo strednej školy, ktorým sa na školy podarilo dostať, najmä s Marekom Moučkom a Mikulášom Iždinským. Práve Ižďo ma prvý krát zobral na nakrúcanie, aby som mu pomohol pri nahrávaní zvuku. Bolo to pre FAMU International a bolo tam asi 20 ľudí, ktorí mali v sebe obrovské zapálenie. Na konci natáčania, keď sme balili káble, za mnou prišla režisérka, že Ižďo na druhý deň nemôže a že teda nech prídem ja. Mal som pred tým veľký rešpekt, štáb dokonca nehovoril česky, ale nakoniec som sa odvážil a šiel som tam. Postupne sa o mne začalo šíriť, že je tu taký chlapec, ktorému sa chce, bude to kľudne robiť aj zadarmo a nie je úplne ľavý. Tak som začal chodiť z „točky“ na „točku“, kde som nabral veľké množstvo skúseností. K strihaniu som sa dostal až v období, keď som začal točiť so študentmi z VŠMU. Tieto skúsenosti som neskôr využil a na tretíkrát sa mi podarilo urobiť prijímačky. S odstupom času si túto etapu v živote veľmi cením. Dospel som ako človek, čo mi vo veľkej miere dalo aj istý náskok pred ostatnými.
M.Š.: Ja som tiež praxoval, hoci som už bol prijatý na školu. A dodnes si myslím, že v praktických veciach je to najlepšia výuka. Každému strihačovi odporúčam, aby chodil na natáčania.
M.P.: To ho najlepšie naučí byť pokorný k natočenému materiálu a vážiť si prácu každého člena štábu.
M.Š.: Áno. Alebo aj kibicovať do roboty kameramanovi a nútiť ho točiť prestrihy.
M.P.: Osobne sa snažím pred začiatkom každého projektu sadnúť si s kameramanom a režisérom a dohodnúť si tieto veci dopredu.
M.Š.: Nie každému strihačovi vonia práca na dokumentárnych filmoch. Ty si jeden z mála, ktorý sa tomu venuje v podstate od začiatku, kontinuálne, každý rok striháš filmy so študentmi ADT. Čo je za tým? Peniaze?
M.P.: Už od malička som bol zaťažený na peniaze, mám rád ich vôňu a štruktúru. Najradšej mám doláre, pretože v nich sa ukrýva skutočné posolstvo, kto nám tu vládne (ilumináti) a raz by som chcel do tejto komunity patriť. Samozrejme, len žartujem. Pred nástupom na školu by mi ani vo sne nenapadlo, že sa vyberiem týmto smerom. Spomínam si, ako mi raz môj pedagóg Peter Hrabinský zo strednej filmovej školy v Košiciach povedal, že pre strihača neexistuje väčšia výzva, ako strihať dokumentárny film. V tom čase som bol tesne pred nástupom na VŠMU, cítil som sa ako majster sveta a nad týmto jeho posolstvom som sa nezamýšľal. Hneď v prvom ročníku ma však oslovila na spoluprácu dokumentárna režisérka Paula Reiselová. Jej príprava a nadšenie ma zaujalo a tak som si povedal, že to skúsim. Čo však nastalo v strižni, to som nečakal. Strih dokumentárneho filmu je krásny v tom, že natočený materiál je nesmierne rôznorodý a ponúka nespočetné množstvo rôznych kombinácií. Je to ako obrovské puzzle, ktoré však nemá tie zárezy ani výčnelky a vy dokonca ani neviete, čo na tom obrázku je. Jediné, čo viete, je, že tam nejaký obrázok je. A dokonca v rôznych variáciách. A mňa jednoducho baví to puzzle skladať. Vždy sa snažím v natočenom materiáli nájsť niečo, o čom nevie ani samotný režisér a rôznymi spôsobmi to implementovať do finálneho filmu. Niekedy to vyjde, niekedy nie, ale baví ma, že z pozície strihača som schopný sa kreatívne podieľať na výslednom tvare filmu, čo pri hranom filme nie je až do takej miery možné. Trochu ťažko sa to vysvetľuje. Každý jeden projekt je beh na dlhú trať, ale stojí to za to.
M.Š.: Páči sa mi tvoje prirovnanie k puzzle, pretože to strihovú prácu spája s hrou. Nech je pôvodný koncept dokumentárneho filmu akokoľvek presný, vždy je tam priestor na invazívnu prácu. Častokrát je to však drina. Aké sú tvoje rituály alebo procesy, pri ktorých sa spustí tvorivá práca a z kopy natočeného materiálu sa začne vynárať nejaký presný tvar?
M.P.: Začiatky sú vždy ťažké. To prvotné prekonanie seba samého. Sadnúť si a začať pracovať. Občas sa stáva, že je to tá najťažšia časť. Teraz asi urazím niektorých režisérov a ešte k tomu si aj nasypem popol na hlavu, ale často nečítam scenáre. Snažím sa však o projekte s režisérom rozprávať, aby som chápal jeho smerovanie. To mi z veľkej časti umožňuje hľadať v natočenom materiáli práve rôzne schované veci. Nesústredím sa len na to, aby som zo scény vyťažil to, čo bolo prvotne zamýšľané. Poviem príklad. Ak má výsledný film 20 minút, moja prvá verzia je približne 5 krát dlhšia. Jednoducho, do prvej verzie strihu sa snažím dostať všetko, čo je z daného materiálu možné poskladať. Je totiž len veľmi málo pravdepodobné, že sa k tomu neskôr v procese strihu vrátime. Keď sa ale niečo objaví v prvej verzii strihu, už to tam ostane. Už sa to nestratí. Následne túto verziu spolu s režisérom dôsledne analyzujeme. Dohodneme sa na ďalších postupoch, režiséra pošlem domov, aby si oddýchol a ja pracujem ďalej. To je u mňa asi taká najväčšia zvláštnosť, že nepožadujem, aby pri mne režisér neustále sedel. Paradoxne, keď je pri mne režisér, pociťujem úzkosť a nie som sústredený na 100 %. Zároveň ma vždy baví, keď ukážem režisérovi novú verziu a on zostane v šoku z toho, čo sa podarilo v materiáli nájsť. V tom momente sa cítim ako malé dieťa, čo svojou zručnosťou prekvapí rodiča. Znie to divne. Asi by som mal navštíviť psychológa.
Keď som dočiahla na kľučku, réžia: Paula Reiselová
M.Š.: To, že si s materiálom sám, je mi blízke. Človek sa nejako viac ponorí do tých príbehov alebo situácií. V lepšom prípade mám záchvaty smiechu, ale stane sa mi, že si aj poplačem. Neviem, ako si na tom ty s kontrolou vlastnej emocionality, ale myslíš si, že keď je strihač s materiálom sám, môže mu to pomôcť v lepšom stotožnení sa s filmom?
M.P.: Rozhodne áno. Ja reálne tých ľudí a situácie nezažívam. Mám ich sprostredkované len cez natočený materiál. Pri niektorých projektoch sa stane, že si s účinkujúcimi vybudujem blízky osobný, ale jednosmerný vzťah. Niektorých mám rád a najradšej by som im s ich problémami pomáhal alebo ich len chytil za ruku a povedal im, že to bude dobré, nech sa ničoho neboja. Iných zase nenávidím a ďalší sú mi na smiech. Na základe týchto sympatií sa snažím aj pristupovať k natočenému materiálu a najvýraznejšie charakteristické črty vytiahnuť do popredia. Vždy sa snažím protagonistov zobraziť takých, akí reálne sú. Vo filmoch, na ktorých pracujem, nikdy neklamem. Etiku považujem za jednu z hlavných priorít, ktorú filmár musí mať vštepenú vo svojej povahe. Obzvlášť pri dokumentárnych filmoch. Ľudia, ktorých natáčame, nám dôverujú a my ich dôveru nemôžeme sebecky zneužiť. Ja osobne túto dôveru beriem veľmi vážne. Asi aj preto si v takej miere vybudujem k nim osobný vzťah. Niekedy sa stane, že sa po ukončení projektu stretnem s protagonistom a vtedy narážam na krutú realitu. Ten človek o mne nikdy ani len nepočul, hoci pre mňa je to kamarát, ktorý akoby trpel amnéziou a zabudol na mňa. Má to však aj svetlé stránky. S protagonistom filmu Planéta Gelnica, ktorý sme robili s Paulou Reiselovou, Milom Janáčam, som sa po premiére filmu zoznámil a dnes sú z nás dobrí kamaráti. Je to však skôr výnimka.
Planéta Gelnica, réžia: Paula Reiselová
Do debaty virtuálne vstupuje aj Viera Čákanyová:
V.Č: Hovoríš, že striháš tak, aby ľudia boli reálne takí, akí v skutočnosti sú. A potom hovoríš, že sa riadiš vlastnými emóciami, takže niektorých máš rád a niektorých nenávidíš. To sú ale protirečenia.
M.P.: Chápem kam touto otázkou smeruješ. Je pravda, že každý človek vníma okolie subjektívne na základe svojich predchádzajúcich skúseností. Ja sa snažím postavy spoznávať nie len na základe natočeného materiálu, ale chcem o nich zistiť vždy čo najviac. Preto sa s režisérom o respondentoch veľa rozprávam a pýtam sa aj na veci, ktoré sa udiali mimo kamery alebo si ich vyhľadávam na internete. To mi dáva komplexnejší pohľad. Až na základe toho sa rozhodujem akým spôsobom s postavami pracujem, pričom sa snažím udržať si čo najväčšiu mieru objektivity. Všetko je však podriadené tomu, s čím som sa v živote stretol ja. To neovplyvním. Musím len dúfať, že môj úsudok je správny.
M.Š.: Ale aj s režisérom vie byť dobre v strižni. Je to taká zvláštna vec, lebo pri niektorých projektoch s tým človekom stráviš veľmi veľa času. Striháme, ideme na kávu, na obed, zase striháme... trvá to niekoľko týždňov, či niekedy mesiacov. Ja som nikdy neštudoval strih. Učia vás niečo o komunikácii s režisérom v strižni alebo je to vec samospádu a intuície?
M.P.: Tvoja otázka mi pripomenula video z vyučovania strihu na pražskej Famu s pedagógom Martinom Čihákom. Video vytvoril jeden zo študentov, ktorý sa na vyučovaní zúčastnil. Deje sa tam kopec vtipných vecí, ale čo je na videu zaujímavé, je spôsob výučby. Martin Číhák sa totiž študentov pýta na kodanskú interpretáciu kvantovej mechaniky. Študenti sa samozrejme k danej problematike nevedia poriadne vyjadriť, na čo ich Čihák preruší a povie: na predchádzajúcej prednáške sme narazili na meno istého dánskeho futbalistu, ktorý sa pričinil o vylepšenie interpretácie kvantovej mechaniky a ja som vám povedal, aby ste si to do ďalšej prednášky naštudovali a vy to teraz neviete. A to ja vám teraz dávam otázky, ktoré sú ešte logické, ale jedného dňa budete sedieť s režisérmi… Tým chcem povedať, že na prácu s režisérmi vás nikto nepripraví. Každý jeden je absolútne svojský a žiadny univerzálny kľúč k tomu, ako sa správať v strižni, neexistuje. Prioritou našej katedry je naučiť študentov čo najlepšie racionálne argumentovať, no ku každému režisérovi je nutné pristupovať inak. A potom to samozrejme záleží aj od jednotlivých projektov. Niekedy je nutné sa v komunikácii s režisérom správať úplne profesionálne, ale to sa deje skôr pri komerčných projektoch. Na druhej strane, keď si s režisérom vybudujem osobný vzťah, komunikácia je omnoho uvoľnenejšia.
Martin Piga a režisérka Paula Reiselová v zápale racionálnej argumentácie:
M.Š.: Máš rád racionálnu argumentáciu?
M.P.: Film je prostriedok na komunikáciu s divákom. Ak chceme s divákom komunikovať správne, je nutné si neustále klásť otázku prečo. Prečo toto robím takto, alebo prečo chcem vo filme použiť túto scénu a podobne. Ak si svoje rozhodnutie nedokážeme racionálne vyargumentovať, nemá vo filme čo robiť.
M.Š.: Samozrejme, že racionálne uvažovanie je nevyhnutné, ale niekedy pri práci zažívam chvíle, kedy pracujem bez toho, aby som nad tým uvažoval. Sú to nejaké intuitívne pohnutia, ktoré ma navigujú bez toho, aby som zvažoval správnosť - tá sa ukáže skôr či neskôr. Obvykle sa to deje, keď strihám sám. Možno sa mýlim a môj mozog aj v takých chvíľach racionalizuje, len tým, že som sám a svoje konanie neverbalizujem, sa mi to tak nejaví. Ale vlastne aj s režisérom mi niekedy napadne riešenie, ktoré neviem verbalizovať, je to celé len v rovine pocitu alebo obrazu. Ani to neviem povedať. Až dodatočne sa snažím nájsť slová, aby som mu vysvetlil, čo chcem urobiť. Zažívaš niečo také?
M.P.: Tiež som nad tým premýšľal a áno, viem presne o čom hovoríš. Ja to však nenazývam intuíciou ale hraním sa. Mňa jednoducho strih baví a je to pre mňa hra. Tá hra má určité pravidlá, ktorých sa musíme držať, no najzaujímavejšia je vtedy, keď balansujeme na hrane tých pravidiel. Pri racionálnom uvažovaní sa hrana nedá dosiahnuť, pretože sme paralyzovaní pravidlami. Ak sa nad tým takto zamyslím, v podstate máš pravdu. Na začiatku je práca z veľkej časti o intuícii. Či tá intuícia bola správna alebo nesprávna, sa dá zistiť len z následnej spätnej analýzy. Niekedy je to úplná blbosť, niekedy je to dobré, len tomu treba trochu pomôcť a niekedy je to jednoducho geniálne. Pri tejto debate by som ja na oplátku od teba chcel vedieť, ako vznikol nápad s tenisovými ponožkami vo filme 66. sezón. Vždy idem pri tejto scéne od smiechu do kolien, a hovorím si: takú blbosť môže len Šulík vymyslieť.
M.Š.: Človeče, už si nepamätám. Ale mám pocit, že je to tak už natočené, že s tým rátali pri nakrúcaní.
M.P.: Ten film je pre mňa doslovným zosobnením pojmu hrať sa. Celý ten film je jedna veľká hra.
M.Š.: Aj to tak bolo, aj v strižni a ešte to snáď niekedy zažijem.
Sračky nevedeme, réžia: Paula Reiselová, začiatok je na 3 minúte 22 sekunde.
M.Š: Ty okrem školských prác teraz asistuješ v strižni Petrovi Kerekesovi na jeho novom filme. Vlastne ste spolu aj intenzívne predstrihávali materiál, takže ťažko hovoriť iba o asistencii. Zažil si pri tejto práci niečo, čo pri školských filmoch nie?
M.P.: Určite je to najťažší projekt, na akom som doteraz pracoval, minimálne už len z toho hľadiska, že sa jedná o celovečerný film. Asi najzaujímavejší na tom je Petrov režijný prístup. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že je to hraný film, v skutočnosti je to skôr hybrid hraného a dokumentárneho filmu. Do prostredia reálnej väznice v ukrajinskej Odese, je umiestnených zopár hercov, ktorí udržujú hlavnú dejovú líniu. Všetko ostatné okolo sú reálni ľudia a reálne situácie. Napríklad, keď sú vo filme dialógy medzi postavami, nie sú to dialógy, ktoré priamo pramenia z Petrovej hlavy. Peter má predstavu o tom, čo chce, aby vo filme zaznelo a na základe toho si z väzenkýň vyberie tú, ktorá danú situáciu zažila. Nepovie jej však, aby prišla a povedala toto a toto. Posadí oproti nej vedúcu väznice, ktorej dá len základné inštrukcie, ako viesť daný dialóg a pozorne sleduje vývoj. Z pohľadu strihu je to teda veľmi podobné ako práca na dokumentárnom filme. Natočený materiál sa dá rátať v desiatkach hodín. Ďalšia zaujímavosť, s ktorou sa pri študentských filmoch stretávam len málokedy, je možnosť ovplyvniť budúce natáčanie. Takto pred dvomi rokmi, myslím, že to bolo v septembri, sa ku mne dostal prvý materiál. S Petrom sme na tom nejaký ten mesiac pracovali, pričom v tom čase bola natočená asi len tretina filmu. Počas mesiaca sme väčšinu času s Petrom rozoberali, čo ešte bude nutné natočiť, čo natočené už máme, alebo čo treba zmeniť. Takýmto spôsobom pracujeme už dva roky, približne v polročných intervaloch. Je to pre mňa obrovská škola a som nesmierne rád, že mi Peter dal túto možnosť, už aj z hľadiska toho, že mi to spríjemňuje aj tieto karanténne chvíle. Vedel by som ešte ďalej hovoriť o tom, v čom je tento projekt zaujímavý, ale v skratke asi toľko. A samozrejme celý materiál je v ruštine, čo pre porevolučné dieťa nie úplne najľahšie.
V.Č.: Mňa by zaujímalo, či zažívaš v strižni aj stavy zúfalstva (haha), či máš obsesiu nájsť v materiáli dokonalý tvar, a niekedy k tomu musíš motivovať aj polozrúteného režiséra, ktorý tomu už sám neverí, alebo ako sa vyrovnávaš s rôznymi zásekmi.
M.P.: Situácie zrúteného režiséra zažívam len zriedka, keďže väčšinu času pracujem sám, ale samozrejme, vždy sa snažím byť režisérovi oporou a hľadať riešenia, ako sa z danej situácie dostať. Čo sa týka mňa, zúfalstvo zažívam bežne. Každé strihanie má svoju postupnosť, ktorá sa nedá oklamať. Viackrát som sa o to pokúšal, nejakým spôsobom isté časti obísť, no väčšinou som si spôsobil len prácu naviac. Prvotná fáza pri pozeraní a „výberkovaní“ zvykne byť veľmi optimistická. Vždy sa teším, keď mi dôjde do strižne zaujímavý materiál. Počas budovania prvého strihu prežívam zvyčajne veľkú nervozitu. Dalo by sa ale povedať, že tá nervozita pramení skôr z nadšenia a nedočkavosti dozvedieť sa, čo materiál ponúka. Prejavuje sa to skôr trasením v oblasti nôh, neschopnosťou prijímať tekutiny a stravu, zato enormným apetítom na kávu a cigarety. Po prvom strihu zvyčajne prichádza istý útlm. Ak je to možné, dám si nejaký ten deň pauzu aby som dal hlave oddýchnuť. Potom si na to s režisérom spoločne sadneme a dohodneme si ďalšie kroky. To pravé zúfalstvo však zažívam až pri finalizácii filmu. Vždy sa snažím, aby tvar, ktorý opúšťa moju strižňu, zodpovedal všetkým mojím strihačským schopnostiam. A preto v momentoch, keď neviem nájsť riešenie, mnou lomcuje celé spektrum negatívnych emócií. Nie raz sa stalo, že ma našli v strižni s hlavou na stole. Zažil som aj návaly paniky, ktoré mi dokonca bránili v dýchaní a podobne. Uvedomil som si však, že tie najhoršie situácie sa mi diali najmä v období skúškového, napríklad kvôli tomu, že som si toho zobral priveľa. Mal som málo spánku, nepravidelnú stravu, veľa kávy, cigariet a žiaden voľný čas. Po konci druhého ročníka som si povedal, že takto už nemôžem fungovať. Začal som spávať minimálne 8 hodín každý deň. Keď sa ráno zobudím a cítim, že už je na mňa toho veľa, namiesto stagnácie v strižni si dám voľný deň a aj stravovať sa snažím lepšie. Samozrejme to nie je vždy možné, no učím sa s tým pracovať a musím uznať, že tej nervozity a zúfalstva zažívam výrazne menej. Ak však človek pri tejto práci nezažíva zúfalstvo, asi to s filmom nemyslí úprimne.
M.Š.: Ako som už spomenul, neštudoval som strih. Všetko som sa učil pozorovaním alebo samotnou prácou. Ako sa dá naučiť strihať štúdiom strihu?
M.P.: Myslím si, že naučiť sa to nedá. Podľa môjho názoru sa to človek naučí len tak, že to má úprimne rád a obetuje tomu obrovskú časť seba samého aj na úkor iných vecí. Jednoducho povedané, musí si to odsedieť.
HOWGH
Výber z filmov, ktoré strihal Martin Piga:
Triptych, réžia: Hraška, Ďuriš, Ryšan
Keď som dočiahla na kľučku, réžia: Paula Reiselová
Planéta Gelnica, réžia: Paula Reiselová
O[slobode]nie, réžia: Paula Reiselová
Požiarne hlásenie, réžia: Katarína Jonisová
Len sa prizeraj, réžia: Kristián Babjar
Sračky nevedem, réžia: Paula Reiselová
Ikony - Ferdinand Milučký, réžia: Dorota Vlnová
Portfólio:
https://pigamartin.myportfolio.com